Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Túlavý koník

15. 2. 2008

Ak chcete aj vy tu mať nejaký príbeh tak mi ho pošlite na mona95@azet.sk
podotýkam musí byť skutočný.

 

Tento príbeh je naozaj len pre silné žalúdky, i keď dopadol nad očakávania dobre a koník, ktorého príbeh opíšem je už v bezpečí, v tzv. Jarošovom nebi. Ktovie ako by skončil, keby som sa o jeho osude nedozvedel. Možno, že by trpel niekoľko dní, týždňov, možno mesiacov a nie je vylúčené, že i rokov. Príbeh je o koníkovi, ktorý zdieľal osud (teraz to už viem) svojho pána a bol bezdomovcom. Pre zdravého koňa to nie je žiadna tragédia užiť si trochu slobody. Ale náš kôň, i keď bol na lúke plnej šťavnatej májovej trávy, veľké potešenie z nej nemal.

Asi v polovici mája som sa dozvedel od poľovníkov, že v ich revíri je túlavý kôň. Trochu som sa na tejto informácii pobavil, pretože sa mi zdala neskutočná. Napokon ma prehovorili a taktiež moja zvedavosť bola dostatočne silná, aby som sa na spomínané lúky šiel spolu s nimi pozrieť. Cesta autom bola pre mňa veľkým vzrušením. Vždy som sníval o tom, že by som chcel odchytiť „divého“ koňa. Čím viac sme sa približovali k spomínanej lokalite o to viac mi búšilo srdce. Auto sme nechali na lesnej ceste a vydali sa peši približne dva kilometre po strmom teréne na spomínané lesné lúky. V priliehajúcich lesoch bolo kde tu vidieť stopy okutého koňa na tri nohy. Pravá zadná noha bola bosá. Hneď som usúdil, že ide o ťažné zviera a začal splietať rôzne úvahy, o akého koňa sa môže jednať.

Keď sme došli na lúku, našli sme po ňom veľmi veľa staršieho trusu a ležoviská kde odpočíval. Nanešťastie po koni nebolo ani stopy. Hneď som usúdil, že je ešte veľmi skoro na večernú pastvu a koník môže byť schovaný niekde v húštine pred dotieravým hmyzom. Vydali sme sa za ním do okolitých lesov. Aj keď bol les popretkávaný množstvom jeho stôp, nepodarilo sa nám ho vypátrať. Po troch hodinách márnej snahy sme sa rozhodli, že to vzdáme, pretože som mal ešte veľa povinností.

Na druhý deň som sa informoval u polície, či niekto nenahlásil stratu svojho koňa. Žiaden takýto záznam polícia nemala. V krátkosti som ich oboznámil o celej situácii a oni navrhli, že sú ochotní ísť so mnou pozrieť daný terén. Stanovili sme si podvečernú hodinu, aby sme mali väčšiu šancu na úspech. Moja predtucha sa naplnila a keď sme vyšli z lesa na lúku sa nám naskytol nádherný pohľad. Na samom konci lúky sa pásol kôň. Bol som ako vo vytržení a musel som sa poriadne ovládať, aby som nepodľahol panike. V tej chvíli mi preblesla hlavou myšlienka, že toho koňa nechám na pokoji. Je predsa jar, dostatok kvalitnej paše, koník podľa stôp poznal niekoľko zdrojov pitnej vody, tak potom načo ho obrať o jeho krátku slobodu. Nebyť prítomného poľovníka, tak sa z tej eufórie snáď ani nepreberiem. Podal mi ďalekohľad a ja som to zviera videl ako na dlani. Bol to pre mňa šok. Kôň vyzeral ako reklama na hlad. Vystrčené všetky kosti sa týčili do bezprostredného priestoru okolo neho. Mal vykasané brucho, aké je možné vidieť len u dostihových koní.. V prvom momente ma napadlo, že to bude už starý kôň, ktorý nemá zuby a márne sa snaží dostať do seba steblá trávy. Ale čo potom znamenajú tie kopy trusu, ktoré sa povaľujú po okolí? Nuž čo, vydal som sa za ním a dúfal, že to nebude dlho trvať a koník sa ocitne „ v mojom náručí“. Prvých päťsto metrov som kráčal svižne priamo k nemu. Keď som bol od neho asi dvesto metrov, zmenil som taktiku a približoval sa k nemu veľkými oblúkmi. Pre nezasvätených musím pripomenúť, že ku voľne pobehujúcemu koňovi sa nehodno približovať priamo. Vždy sa musíte snažiť, aby ste boli ku koňovi otočení z boku. Napokon som k nemu prišiel ani nie na dvadsať metrov a začalo „vyjednávanie“. Prišiel na to, že mu nehrozí z mojej strany nebezpečenstvo, tak sa snažil o prijímanie potravy naďalej. Zámerne som napísal tento výraz, pretože nič iné ma v tom momente nenapadlo. Jeden letmý pohľad na konskú hlavu mi oznámil, prečo je koník na rozkvitnutej lúke vyhladovaný na smrť. Kôň mal na hlave kantár s udidlom. Na udidle bolo namotanej toľko trávy, že zabraňovala koníkovi normálne prežúvať. Hneď mi bolo jasné, prečo sme nikde nevideli čerstvý trus. Koník sa takto trápil niekoľko dní. Proste otrasný pohľad. Kantár bol pozošívaný z niekoľkých kusov hrdzavým drôtom, ktorého jeden koniec bolestivo pichal koňa do ľavého oka. Na prsiach, pleciach, kohútiku a chrbte mal bolestivé odreniny od nesprávneho postroja. Jednoducho horor. Nemal som čas na ľútosť a pomalými krokmi som začal pristupovať ku koníkovi. Spočiatku sa javil veľmi nekľudný, no na druhej strane bol rád, že má spoločnosť. Ani nie po piatich minútach som ho mohol objať okolo krku. Okamžite som podrôtovaný kantár vymenil za ohlávku a koník mal v tom momente voľnú papuľu. Ten hlad bol šialený. Okamžite začal „kosiť“ všetko okolo seba. Mal som strach, aby nenastali tráviace problémy, tak som mu spomínané udidlo vrátil, ale už bez drôtov. Snažil som sa mu vysvetliť, že u mňa je v bezpečí a už nikdy nebude trpieť hladom. Pochopil a po menšom napájaní na mňa sa rozhodol za mnou kráčať s úplnou dôverou.

Koníka som doviedol na stanovisko, kde sme sa všetci zúčastnení stretli a obkolesili toho nešťastníka. Jeden z policajtov koníka spoznal. Vraj je to kôň pána Mihálika z Tunežíc. Už v minulosti museli policajti riešiť jeho chov hospodárskych zvierat, pretože bola na neho podaná sťažnosť, že sa o svoje zvery dostatočne nestará a týra ich hladom. Viem si predstaviť, čo si musel nami odchytený koník pri takom grobianovi vytrpieť. Určite drel celé hodiny v lese, aby zarobené peniaze jeho „pán“ prelial gágorom.

Po zhodnotení jeho zdravotného stavu, ktorý bol katastrofálny, sme sa vydali na cestu. Obával som sa, že to koník nevydrží, ale nebola iná možnosť. Ešte stále nemáme tak potrebný transportný vozík na prepravu koní. V dohľadnej dobe budeme musieť vyriešiť aj tento problém.

Pejo, tak som ho nazval, sa pohyboval s veľkými ťažkosťami. Na moje prekvapenie bol čerstvo okutý (cca tri týždne), ale iba na tri nohy. Myslel som si, že štvrtú podkovu stratil, ale po klincoch som nevidel ani dierku. Na ľavú okutú zadnú nohu kríval, pretože bol zakutý. Hneď som si predstavil, prečo má druhú nohu bosú. Pravdepodobne na boľavej zakutej nohe nevládal stáť, tak ho jednoducho nechali na tu nohu bosého. Jeden klinec mal zakutý do „živého“, čo mu spôsobovalo veľkú bolesť, ale i tak sa držal statočne a pomalými krokmi ma nasledoval. Cesta trvala takmer štyri hodiny, počas ktorých sme si robili „vynútené prestávky“. Nielen Pejo, ale i ja som neskutočne trpel. Moja chromá noha dostala poriadne zabrať. Posledné kilometre som doslova odstonal, ale vydržal som. Pejo je u nás už štvrtý deň a ja sa ešte stále pohybujem za pomoci barlí. Poznám však svoje zranenie a viem, že o niekoľko dní budem absolútne v poriadku.

Domov sme prišli už za úplnej tmy, ale šťastní. Najšťastnejší bol Pejo. Dostal hneď pred seba veľkú kopu sena, do ktorého sa pustil s obrovským apetítom. Nevedel sa vynadívať, že to všetko je iba pre neho. Jadro sme mu zatiaľ nedali, pretože som sa obával koliky. Celú noc som u neho presedel a počúval tu najkrajšiu hudbu pre koniara. Zdravé chrúmanie a prežúvanie sena koňom je pre mňa rajská hudba. Do rána vypil asi 40 litrov vody a stále prežúval. Dá sa povedať, že sporiadal rannú dávku sena pre všetky naše kone, ktorú som mal pripravenú na ranné kŕmenie. Dnes je to štvrtý deň od akcie a Pejo má ešte stále hnačku. Odobral som mu vzorku trusu a dal urobiť rozbor na parazity. V takomto stave sa ho obávam odčerviť, aby som mu nespôsobil nejakú ujmu v jeho oslabenom organizme.

Naše kone boli celú noc nepokojné a erdžali o život. I keď Peja nemali možnosť vidieť , cítili jeho prítomnosť. Peja som v noci nechal vo vonkajšej ohrade pre kozy a ráno nastalo zoznamovanie. Caravella s Dominikou prišli k nemu a priateľsky sa zoznamovali. Nebola by to však Dominika, aby niečo nevyviedla. Pri prvej príležitosti mu prevrhla vedro s vodou a odhodila ho za seba. Najväčšie problémy spôsobovala Aňuša. Vystrájala ako besná, ale je to spôsobené jej horovaním . Comodar aj Indiana sa len prizerali. Dnes už Pejo spokojne kráča po okolí a sem tam si odtrhne čerstvej trávy. Brucho sa mu vyplnilo a už nevyzerá tak hrôzostrašne ako predtým. Dá sa povedať, že našiel raj na zemi. Dokedy však bude žiť takýmto spokojným životom nezáleží na mne. Pejo má totiž svojho pána. Ten sa k nám dohnal hneď na druhý deň a obvinil nás z krádeže. Ešte šťastie, že som všetky predchádzajúce kroky robil za asistencie polície. Predsa len záchrana koňa je úplne niečo iné, ako zachraňovať psa. Pri psovi jednoducho vniknem do objektu a psa vyslobodím. Ak sa mi niekto postaví do cesty, dostane čo mu patrí a je to hotové. Kôň je bohužiaľ predsa len vo väčšine prípadov pracovný nástroj, neporovnateľne vyššej finančnej hodnoty. S Pejovým majiteľom nebola žiadna reč. Ustavične mi ukazoval nejaké fotografie a hrdil sa tým koľko koní už odchoval a vraj Pejo je preto v takej kondícii,že už má viac ako 20 rokov. Tieto reči môže skúšať na iných, ale nie na mňa. Ja som mu nepredstrkoval žiadne fotografie, len som mu ukázal naše kone, ktoré sa v tej dobe pásli na neďalekom ihrisku. Sú to tiež kone, ktoré si zažili peklo na zemi a teraz sú ozdobou nášho zariadenia. Na moju otázku, prečo koňa trápil hladom, mi tvrdil, že jeho kôň má dostatok krmiva a denne dostáva vedro ovsa. Vraj, aby som sa išiel pozrieť do auta, že tam má plné vrece. Na moju otázku, prečo ho aspoň nenechal pásť bez udidla mi odpovedal, že to udidlo má iba dnes, pretože na ňom robil v lese. Priznám sa, že som nevedel koho mi má byť viac ľúto, či toho koňa, alebo jeho psychicky chorého majiteľa. Keď mi povedal, že sa stal bezdomovcom a už štyri roky býva v nejakom kameňolome, navrhol som mu podľa mňa slušnú ponuku. Chcel som Peja od neho vykúpiť. Mám sociálne cítenie, pretože v minulosti som bol tiež niekoľko mesiacov bezdomovec, kým som si usporiadal môj nový život. Keďže viem v akých cenových reláciach sa pohybujú tak zbiednené kone pri výkupe na mäso, ponúkol som mu 10 000 Sk, pričom som presvedčený, že by mu toľko peňazí nikto za takého koňa nedal. Predstavte si, že ten hlupák moju ponuku neprijal a začal sa mi vyhrážať Markízou. Aj som sa potešil, pretože by sme boli aspoň čiastočne medializovaní. Keď sme pri tých televíziach, za celé naše obdobie činnosti sa tu neukázala ani jedna . Snáď na začiatku STV, ale to som odbočil, aj tak ich nemám rád. Majiteľa koňa som „vypoklonkoval“ a jemu nezostalo nič iné, len s dlhým nosom odísť tam, odkiaľ prišiel.

Po tejto nepríjemnej návšteve prišla veterinárka, ktorá sa ešte s niečim podobným nestretla. Napísala správu o jeho stave. Vyberám len to najpodstatnejšie. Koň je vo veľmi zlom výživnom stave, vychudnutý až kachektický, neošetrovaný atď. Túto správu som odovzdal polícií a čakal čo bude nasledovať. Keďže s majiteľom o odkúpení koňa nebolo reči, rozhodol som sa na neho podať trestné oznámenie. Nech rozsudok dopadne akokoľvek, pán Mihálik svojho koňa už späť nedostane. Už som sa rozhodol a ja keď sa rozhodnem tak niet inej možnosti. Veľmi našej justícií neverím, ale čo keď....

 

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

dlhy pribeh

(barbora, 7. 1. 2011 18:21)

je pekny ale strašne dlhy

Pekný príbeh

(hihi, 18. 3. 2010 11:19)

jééj to je pekný príbeh:P:P

milaci

(simonka, 15. 3. 2009 9:32)

no konik je moj milacik je inteligentny a zlaty